Sentrum

Autobus prichádza o 21.47. Hege Lunde to vie tak presne, ako vie, že z jej bytu na treťom poschodí je dole päťdesiatštyri schodov a že do dvadsiateho jej na účte zostáva menej, než by malo.

Najprv uloží Sandera. Má tri roky a zaspí, len keď mu drží dlaň na chrbte, kým sa mu nespomalí dych. Potom Theu, sedem rokov, ktorá chce mať dvere pootvorené presne na šírku dlane, nie viac a nie menej. Emil má desať a číta si pod perinou s baterkou. Hege predstiera, že to nevidí, pretože aspoň jedna vec v tom byte má patriť len jemu.

Potom umyje riad a pripraví tri desiaty do školy a do škôlky: chlieb s pečeňovou paštétou, chlieb s hnedým syrom a pre Emila bez masla, lebo maslo už nechce. Zavesí mokré bundy nad radiátor. Pozrie na hodiny.

O 21.40 si oblečie vetrovku, do vrecka strčí babycall, ktorého vysielač nechala pri Sanderovej postieľke v spálni, a zamkne.

Dom stojí v Tunge, medzi skladom pneumatík a autoservisom, ktorý sa volá Bilsenter, hoci tam pracujú dvaja ľudia. Štvorposchodový činžiak zo šesťdesiatych rokov, postavený pre robotníkov z fabrík, ktoré už neexistujú. Teraz tu bývajú tí, ktorí sa nedostali inam. Vonku to vonia mokrým asfaltom a gumou. Za skladmi prechádzajú nákladné vlaky na Meråkerbanen a v sobotu večer sa nad strechami rozsvecujú reflektory dostihovej dráhy v Leangene.

Zastávka Tungasletta je na druhej strane cesty. Z lavičky vidí okno detskej izby, kde spia Emil a Thea. Nikdy by si nesadla tam, odkiaľ by ho nevidela.

V prístrešku visí reklama na Gran Canariu. Žena v bielom klobúku sa smeje do slnka. Plagát tam visí od augusta a od dažďa sa mu v jednom rohu odlepuje fólia.

Hege sedí a nemyslí na nič konkrétne. Na začiatku si niekedy predstavovala, čo by spravila v centre: prestúpila by na hlavnej stanici na nočný vlak do Osla, ktorý odchádza okolo jedenástej, alebo by šla pešo na Brattøru, kde kotví Hurtigruten. Ale tie predstavy sa časom rozplynuli. Už nemyslí na miesto. Myslí len na zvuk, ktorý by znamenal, že sa za ňou zatvorili dvere.

Rune býva v Stavangeri a pracuje na plošine. Výživné posiela cez NAV, deti si berie dvakrát do roka. Minulý týždeň mu poslala správu, či by nemohol prísť na niektorý Emilov zápas. Odpovedal až po troch dňoch: „Pošli mi rozvrh.“ Nič viac. Keď volá, hovorí s ňou priateľsky, ako so sestričkou, ktorá sa mu kedysi starala o zlomenú nohu.

O 21.47 sa spoza zákruty vynoria svetlá. Na displeji svieti SENTRUM.

Hege zdvihne ruku.

Robí to zakaždým. Keby ruku nezdvihla, autobus by prešiel okolo a to by bolo niečo iné. Žena, ktorá sedí v daždi na zastávke. Zdvihnutá ruka je otázka a ona si ju musí položiť každý večer znova.

Dvere sa so syknutím otvoria. Zvnútra vyvalí teplý vzduch a pach mokrých búnd. Vzadu sedia dvaja chalani v pracovných nohaviciach a staršia žena s taškou z Rema 1000, ktorá prežúva žuvačku. Šofér je stále ten istý, aspoň v pracovné dni: muž okolo šesťdesiatky, so sivou strniskou a okuliarmi vysunutými na čelo. Prvý týždeň sa jej spýtal: „Skal du med?“ Ideš? Pokrútila hlavou. Druhý týždeň sa už nepýtal. Teraz len čaká. Päť sekúnd, niekedy šesť. Pozrie na ňu a ona na neho, a v tom pohľade nie je súcit ani netrpezlivosť.

Nepozná jeho meno.

Dvere sa zatvoria. Autobus odíde smerom na Leangen a jeho zadné svetlá sa v mokrej ceste natiahnu ako dve červené stuhy.

Po jeho odchode sa pozrie hore. Záclona v detskej izbe je odhrnutá. V okne stojí malá postava v pyžame s pandami.

Thea.

Hege nevie, ako dlho tam stojí. Babycall mlčí, Thea ho nemá. Hege zdvihne ruku do polovice, rovnakým pohybom, akým zastavuje autobus, a zarazí sa. Thea nezakýva. Záclona sa vráti na miesto.

Päťdesiatštyri schodov. Thea leží tvárou k stene a dýcha príliš pravidelne na to, aby spala. Hege si sadne na okraj postele a dlho nič nehovorí. Potom vstane a dvere nechá pootvorené presne na šírku dlane.

Ráno Thea zje kašu a nič sa nepýta. Emil hľadá druhú rukavicu. Sander rozleje džús. Nikto nič nepovie a Hege nevie, či je to milosrdenstvo.

Večer o 21.40 si oblečie vetrovku. Babycall svieti nazeleno. Za skladmi zahúka nákladný vlak. Na schodoch počíta smerom dole a niekde medzi tridsiatym a štyridsiatym si uvedomí, že nevie, či dnes zdvihne ruku.

Do 21.47 zostáva sedem minút.